... KÝM NEBUDEME AKO DETI...

            Zuzka k nám do práce nastúpila hneď po skončení školy. Toto mladé osemnásťročné dievča vnieslo medzi nás svoj mladícky elán, sviežosť i obrovské nadšenie z práce, ktorej sa mala pod naším dohľadom priučiť. Vždy sršala humorom a priam z nej sálala radosť zo života. Všetkých si nás rýchlo obľúbila a dávala nám to najavo. Pre nás bola stále dieťaťom, šťastným a nekomplikovaným, niekedy až naivným.
            Postupom času sme sa však z jej prítomnosti medzi nami prestávali tešiť. Totiž tak, ako ona sama bola nekomplikovaná, taký bol bezstarostný i jej prístup k práci. Napriek pribúdajúcej praxi nám stále menej bola na úžitok. Neustále sa nám doslova plietla popod nohy, a aj keď niečo robila, i tak bolo treba na ňu stále dávať pozor a často ju opravovať alebo upozorňovať na základné veci. Robila hlavne to, čo jej spôsobovalo najviac radosti, a nie to, čo by bolo najpotrebnejšie. Navyše ňou spôsobené chyby sa neustále množili a my sme z nej začali „chytať nervy“.
           Keď majiteľ firmy usúdil, že doba zaúčania pominula, rozhodol sa zaradiť ju do pracovnej dvojice. Bolo mi do plaču, keď som sa dozvedela, že so mnou. Trpezlivosť je vcelku tou mojou silnejšou stránkou, no i tak začiatky boli veľmi ťažké. Ešte stále musím Zuzku trpezlivo učiť, že človek môže mať radosť i z toho, keď prekoná sám seba a pustí sa do nepríjemnej práce. Pomáham jej opravovať vyrobené kiksy a ona mi za to neustále prejavuje vďačnosť, že ju v tom nenechám samotnú alebo že na ňu nekričím. Opakuje mi, ako je rada, že robí práve so mnou. A keď mi minule povedala: „Škoda, že s tebou nerobím i cez víkendy“, mňa až striaslo. Na druhej strane však musím priznať, že jej detinská úprimnosť ma priťahuje i zahanbuje.
            Áno, toto je to, čo Zuzka má, a my ostatné nie – úprimnosť, srdce čisté bez pretvárky a pokrytectva. Ona je taká prostá duša, ani ohovárať nevie. Ona nám namiesto toho hovorí, ako nás má všetky rada. My ostatné vieme ohovárať veľmi dobre, ju nevynímajúc. V poslednej dobe bola vďačným objektom našich rozhovorov.
            Ježiš vyzdvihuje detstvo a aj nám, dospelým, tým poukazuje na cestu k duchovnému detstvu. Nie k takej „zrelosti“, ktorá odsúdi druhého ako človeka, ktorý mi nemôže nič dať. Nie je to kresťanské a navyše to ani nie je pravda. V jeho duši môže byť „ niečo ako prostota, ktorá dokáže počuť zvuk anjela“. Takto duchovné detstvo označil Benedikt XVI.
            Dnešná doba paradoxne takých prostých ľudí potrebuje. Môžu nás mnohému naučiť, stačí sa chcieť na nich pozrieť trochu inak.